Ako si spomínate na svoje jazdecké začiatky?
Moje prvé kontakty s koňmi sa odohrali hlavne vďaka môjmu strýkovi, ktorý mal ťažné kone a po fajronte ma vždy na nich chvíľu povozil. Od svojich 15 rokov som sa zaujímal o dostihové kone, otec ma však nechcel pustiť do školy v Kladruboch, tak som mohol behávať dostihy len ako amatér. V roku 1972 sa mi podarilo získať titul šampióna amatérov na prútených prekážkach. Keď sa mi začalo dariť, povedal som si, že by bola škoda nerobiť to profesionálne a tak som sa prihlásil na školu v Šali. Neskôr som diaľkovo zmaturoval na SPTŠ v Zlatých Moravciach a absolvoval som trénerskú školu v Boskoviciach. Mojim trénerom bol v Olomouci Quido Neuberg. Spolu s ním sme sa pravidelne zúčastňovali dostihov v Topoľčiankach, kde sa mi zapáčilo a v roku 1974 som sa rozhodol zamestnať sa tu pri dostihových koňoch.

S kým ste v Topoľčiankach trénovali a akým spôsobom?
Mojim oficiálnym trénerom bol František Hrúzik, s ktorým som trénoval hlavne na prekážkach. Väčšinou sme ale dostihové kone pripravovali hlavne s Jozefom Hasprom.
V Topoľčiankach je ideálne prostredie na trénovanie koní do prekážkových dostihov. Sú tu kopcovité terény. Ja osobne si neviem predstaviť trénovanie koňa pre steeplechase v Bratislave, kde je samá rovina. Cez leto sme chodili hlavne do terénov a v zime sme trénovali väčšinou v hale, kde sme aj skákavali.

V tejto dobe ste jazdievali aj so súčasným riaditeľom NŽ Topoľčianky, Michalom Horným. 
Áno, spolupracovali sme 7 rokov. Spolu sme behávali, keď sme museli chudnúť. Vtedy sa v zimnom období jazdili dostihové kone ráno od 4:30 do 7:00., potom už prišli do haly remonty. V lete každý deň ráno od štvrtej. Po mojom odchode Michal skončil s prekážkovými dostihmi a dal sa na parkúr. Za mojich čias „privoňal“ k dostihovému športu aj riaditeľ bratislavského závodiska – JUDr. Marián Šurda. Teraz sem tam žartujem, že som vychoval dvoch riaditeľov – ale samozrejme každý si cestu k tomu vyšlapal sám.

Aká bola Vaša dostihová kariéra?
Zúčastnil som sa trikrát Veľkej pardubickej zakaždým s iným koňom. Taxis bol vtedy oveľa ťažší ako dnes a na tom som väčšinou aj skončil. Pripravil som pár dobrých koní – Sabenu, Nippona, Sidušku, Lenta. Najviac hrdý som na Hanačku. Vyhrala dvakrát Veľkú starohájsku aj Veľkú bratislavskú cenu – tu sa jej darilo držať prvenstvo medzi slovenskými koňmi až do vlaňajšku. Len minulý rok totiž vyhral tento dostih opäť kôň v slovenskom tréningu. V Slušoviciach drží rekord na 4000 m dodnes. Mal som ju jazdiť aj vo Veľkej pardubickej, ale v jednom z dostihov pred Veľkou som mal nehodu s Marcelínou a zlomil som si kľúčnu kosť. Hanačku potom jazdil Jiří Kasal, v dostihu však spadli už na druhom skoku a dostih nedokončili. Hanačka odišla ako 8 ročná do chovu – chceli od nej žriebä. Keby neodišla, zostal by som v žrebčíne asi dlhšie. Potom som ju chodil ešte často pozerávať. 

Teraz žijete v Nemecku, čo Vás tam priviedlo?
Z Národného žrebčína som neskôr odišiel k dostihovým koňom na družstvo v Topoľčiankach. Tam sa kone potom rušili – nemalo to budúcnosť. Mal som v pláne ísť do Nemecka nabrať skúsenosti a potom sa vrátiť na Slovensko ako dostihový tréner. Stretol som tam však svoju terajšiu manželku a už som odtiaľ neodišiel. Dohromady  nás dal môj kôň Ring, ktorého som si kúpil z družstva a doviezol do Nemecka. Jej sa veľmi páčil. Máme ho dodnes, má 24 rokov, je zdravý a občas si na neho ešte aj sadnem. Nemci mi nechcú veriť, že je taký starý, tvrdia, že má falošné papiere, lebo vyzerá na 6-7 rokov.

To k nemu musíte mať zvláštny vzťah.
To mám. Pomáha mi dostať sa z mojej choroby – nedávno mi totiž diagnostikovali vážne ochorenie. Keď vidím aký je Ring plný zdravia a elánu tak mi to veľmi pomáha a stavia ma to na nohy. Môj boj s touto chorobou je ako moja veľká steeplechase. Pokiaľ Hanačka nespadla, tak vyhrala. A ja viem, že nespadnem.

Foto: archív Jaroslava Bartoněka