História Lipice je úzko spojená s Habsburgovcami, ktorí ovládali väčšiu časť Európy a preto potrebovali kone. Skutočnosťou je, že španielske kone sa vtedy považovali za ideálne a oblasť, kde teraz sídli žrebčín sa svojim terénom a klímou najviac podobala tej španielskej. Preto bola Lipica vybratá ako miesto pre budúci dvorný žrebčín.
Po útoku Turkov v roku 1545 zostalo letné sídlo biskupov zničené a stále viac opustené. Arcivojvoda Karol, tretí syn cisára Ferdinanda I. vybral v roku 1578 tento majetok pre potreby budúceho dvorného žrebčína. 19. mája 1580 bola podpísaná kúpna zmluva na prevzatie tohto sídla. Po novovybudovaní priestorov bolo v roku 1581 v Španielsku zakúpených 24 chovných kobýl a šesť plemenných žrebcov. Správa žrebčína kúpila v roku 1594 priľahlé pozemky Jurija Božiča, kde sa v súčasnosti nachádza golfové ihrisko.
Za čias vlády cisára Jozefa I.(1705 – 1711) boli pristavané nové budovy – stajňa pre plemenných žrebcov a kostol s príbytkom pre kaplána. V roku 1729 sa začalo vo Viedni s výstavbou dvornej jazdeckej školy a počas jej otvorenia v roku 1735 už vystupovalo 54 lipicanských žrebcov. Žrebčín Lipica bol rozšírený o ďalšie vidiecke pozemky pri Postojnej.
Za čias vlády cisárovnej Márie Terézie sa lipican sformoval tak, ako ho poznáme dnes. Chov koní bol prioritou medzi úlohami a záujmami jej manžela. Z 22 plemenných žrebcov 18. storočia sa dodnes zachovalo päť línií: Pluto, Conversano, Neapolitano, Favory a Maestoso.
Počas napoleonských vojen (1797 – 1815) došlo k pustošeniu a nepokojom aj v žrebčíne. Ako prichádzali francúzske vojská bližšie a bližšie, 22. marca utiekli pracovníci spolu s 300 koňmi z Lipice do Maďarska do Székesfehérváru. Tam prečkali šesť týždňov bez strát. Po podpísaní mieru v Campoformio sa vrátili naspäť do Lipice. V roku 1802 postihlo žrebčín zemetrasenie, ktoré zničilo niektoré budovy a uhynulo niekoľko plemenných žrebcov. V septembri 1805 vypukla nanovo vojna medzi Francúzskom a Rakúskom a lipicani museli po druhý krát opustiť Lipicu. Tento krát sa rozdelili a azyl našli v Chorvátsku a Maďarsku. V apríli 1807 sa mohli konečne opäť vrátiť do Lipice.
Podľa mierovej dohody v roku 1809 patrila však táto oblasť Francúzsku, čo donútilo cisára lipicanov znovu presídliť. 289 koní sa presťahovalo do Meszohegyesu do Maďarska a tu zostali až do roku 1815. V týchto časoch sa kvôli častým infekciám stádo značne zdecimovalo a originálne plemenné knihy spolu s ostatnými podkladmi sa stratili. Potom, ako v roku 1813 Habsburgovci opäť získali Lipicu sa mohli kone vrátiť naspäť a začalo sa s obnovovaním poškodených budov a takmer zničenej krajiny. Plemenné knihy sa založili nanovo a od tejto doby sa viedli dvojmo – v žrebčíne a vo Viedni.
Potom ako Taliansko vstúpilo do vojny, sa museli lipicani v roku 1915 opäť sťahovať – kobyly prešli do Laxenburgu blízko Viedne a mladé kone do žrebčína Kladruby nad Labem v Čechách. Po prvej svetovej vojne patrila Lipica k Taliansku. Do Talianska bolo odovzdaných 107 lipicanov spolu s jedným vyhotovením plemenných kníh a v Rakúsku ich zostalo 97, ktoré boli transportované do žrebčína Piber. Taliansko začalo s obnovovaním chovu v Lipici.
V roku 1943 bola Lipica obsadená nemeckou armádou a stádo (179 koní) prevzaté Nemcami sa presťahovalo do Hostau v Sudetách. Na ceste bolo sprevádzané 14 domácimi ošetrovateľmi a 8 Talianmi. Ku koncu vojny ale vtedajšie Československo už patrilo k sovietskej zóne a lipicanskému stádu hrozilo roztratenie a zánik. Americký generál Patton prevzal iniciatívu a počas odvážnej akcie 28. apríla 1945 premiestnil so svojou jednotkou lipicany do Schwarzenbergu, ktorý bol pod ich vojenskou ochranou. Alojs Podhajsky – vedúci Španielskej dvornej jazdeckej školy ho vtedy požiadal, aby prevzal aj ich žrebcov, čo nakoniec stihli ešte pred bombardovaním Viedne. Po vojne, keď už Lipica patrila k vtedajšej Juhoslávii sa tam v roku 1947 vrátilo len jedenásť koní. 80 koní dostalo Taliansko spolu s plemennými knihami, ktoré boli v roku 1943 zobraté z Lipice. Teraz sú dôležitou časťou kultúrneho dedičstva v talianskom štátnom žrebčíne Monterotondo.
V roku 1949 pridelilo ministerstvo pôdohospodárstva žrebčínu ešte 54 lipicanov. O tri roky neskôr sa tu začína so športovou drezúrou pod vedením uznávaného ruského trénera Akarova. V roku 1953 stráca žrebčín status štátnej inštitúcie a prechádza pod krajskú dozornú radu, ktorá sa však o existenciu žrebčína nezaujíma a plánuje jeho rozklad. Tomu však zabráni vtedajší prezident Josip Broz-Tito. V ďalších rokoch dochádza v žrebčíne k rozvoju turizmu, postupne sú vybudované dva hotely a ďalšie príslušenstvo. V 60-tych rokoch tu Emil Šulgan – niekdajší riaditeľ žrebčína Topoľčianky zakladá klasickú jazdeckú školu, ktorá Lipicu preslávila a jazdci sa zúčastňujú so svojimi vystúpeniami mnohých medzinárodných podujatí. Úspechy sú zaznamenávané aj v športovej drezúre na medzinárodnej úrovni. V roku 1984 sa družstvo Lipice dokonca zúčastní Olympijských hier. 1986 sa tu zakladá LIF (Lipizzaner International Federation – Medzinárodná federácia lipicanov). V roku 1996 sa žrebčín Lipica stáva národnou kultúrnou pamiatkou mimoriadneho významu pre Slovinsko. Začiatkom roku 2003 je slovinskou vládou skoncipovaný program ochrany a rozvoja žrebčína Lipica (2002 – 2005).
Dnes patrí žrebčín Lipica medzi najväčšie pýchy Slovinska a je obľúbeným turistickým cieľom. Turisti majú v areáli žrebčína aj mnoho iných možností – zahrať si golf, tenis, navštíviť kasíno, galériu, a počas toho môžu byť ubytovaní v jednom z dvoch hotelov patriacich k žrebčínu. Tieto možnosti a veľké plochy, ktoré má žrebčín k dispozícii vytvárajú veľmi dobré predpoklady na organizovanie podujatí na tej najvyššej úrovni.
Lipicani a klasická škola boli prirodzene témou osláv 430. výročia založenia žrebčína. Hlavný program, ktorého sa zúčastnili pozvaní hostia a významné osobnosti Slovinska – medzi nimi aj predseda vlády, trval približne hodinku. Jazdecké umenie bolo kombinované s inými druhmi umenia – ako balet, hudba a spev, a recitovanie. Program bol režírovaný profesionálmi z televízie, otvoril ho svojim príhovorom nový riaditeľ žrebčína – Tomi Rumpf. Po úvodnom balete tanečníkov z národnej opery nasledoval balet lipicanov zo žrebčína, ktorí predviedli štvorylku, pas de deux a cviky vysokej školy španielskej. Počas celého mesiaca máj boli pripravené rôzne podujatia a športové akcie s podtextom tohto významného výročia.
Hovorí sa, že krása je večná, ale tento krát prežila len vďaka ľuďom, ktorí neúnavne bojovali o jej záchranu. Krása je veľmi krehká a nebyť úsilia o jej zachovanie ako v prípade lipicanov ale aj iných plemien koní, pretrhla by sa niť genetiky splietaná storočia. Nemohli by sme ju ďalej obdivovať žijúcu napríklad aj v koňoch z Topoľčianok. V nich koluje krv koní, ktoré si kedysi vyberali králi a ktoré museli prežiť vojny a nešťastia, aby ich človek mohol vidieť v ich potomkoch aj dnes.
„Lepota je večna“ – alebo po slovensky: „Krása je večná“ - pod týmto heslom sa niesol celý galavečer pri príležitosti 430. jubilea založenia štátneho slovinského žrebčína Lipica. Žrebčín založený 19. mája 1580 sa nachádza v blízkosti hraníc s Talianskom. Nazývajú sa kolískou všetkých lipicanov, o tento status však vedú spory so susedným Rakúskom. Tam sa nachádza Dvorná španielska škola vo Viedni a žrebčín Piber, kde odrastajú lipicany, ktoré môžete vidieť v slávnej viedenskej štvorylke.
